Islandský spisovateľ Jón Kalman Stefánsson: Písanie mi pomohlo nájsť zmysel života
Jón Kalman Stefánsson patrí k najprekladanejším islandským spisovateľom, pričom osem jeho diel už vyšlo aj v slovenčine. Počas nedávnej návštevy Bratislavy a Žiliny poskytol rozhovor, v ktorom porozprával o svojej literárnej ceste, island skej kultúre a význame prekladov.
„Vždy som sa cítil stratený vo svete, akoby som nebol jeho súčasťou, akoby som bol mimozemšťan,“ hovorí Stefánsson o svojich začiatkoch. „Jedného zimného dňa nám učiteľ islandčiny povedal, aby sme do ďalšej hodiny napísali poviedku. A vtedy sa niečo stalo. Keď som začal písať, veci, o ktorých som nikdy dovtedy nepremýšľal, zrazu boli predo mnou napísané, mojou rukou. Keď som poviedku dokončil, konečne som sa našiel. Od toho momentu som pochopil, prečo tu som na zemi.“
Autor, ktorý pred vydaním debutovej zbierky básní a prvých poviedok vyskúšal mnohé profesie, vníma Island ako výnimočný ostrovný štát s vlastnou históriou aj literárnou tradíciou. „Pre Islanďana je zvláštne pozerať sa na krajinu v strede Európy, pretože my nemáme žiadnych susedov. Naším jediným susedom je oceán. A ryby. A s rybami nemáme žiadne problémy ani vojny. Preto je naša história aj náš spôsob myslenia taký odlišný,“ vysvetľuje.
Zdôrazňuje tiež rozdiel v každodennom živote. „Byť v strednej Európe je pre Islanďana veľmi vzrušujúce, lebo môžete nasadnúť do vlaku alebo auta a o chvíľu ste vo Viedni alebo Budapešti. Keď chcete ísť z Islandu do zahraničia, musíte cestovať lietadlom, všetko je veľmi vzdialené. V strednej Európe pôsobí pre Islanďana dobrodružne, že všetko je tak blízko. Zároveň sa však cíti tým všetkým tak trochu pridusený.“
Na otázku, ako vikingskí predkovia dokázali nájsť neveľký ostrov v oceáne, Stefánsson upozorňuje na historické súvislosti. „Po prvé, musím povedať, že je mýtus, že Islanďania sú Vikingovia. Island objavili v 9. storočí Nóri, ktorí boli dovtedy farmári, chceli sa starať o dobytok, ale v Nórsku boli rozbroje a vojny, súčasne pre mladých nezostalo v Nórsku dosť pôdy, aby mohli farmárčiť. Takže keď sa dozvedeli o ostrove v Atlantickom oceáne, prečo by nešli.“
Pripomína, že o objavení Islandu existuje viacero príbehov. „Ľudia v severnom Škótsku videli, ako vtáky letia na sever, preto vedeli, že tam musí byť pevnina. Alebo možno námorníci na mori prežili búrku a Island objavili náhodne. Podľa iných legiend, už keď tam prišli Nóri, boli tam írski mnísi, ktorí hľadali pokoj od zvyšku sveta. A Nóri ešte pred príchodom na Island chodili do Škótska, odkiaľ brali otrokov. Preto sú Islanďania mixom Nórov a Keltov.“
Stefánsson sa vyjadril aj k tomu, čo pre neho znamená mať čitateľov v kultúrne vzdialených krajinách. „Vždy sa cítim previnilo, že nad tým veľmi nepremýšľam. Keď píšem novú knihu, premýšľam iba o nej. Čitatelia pre mňa neexistujú. Ale píšem tak, aby kniha ľudí zasiahla. A čím viac ľudí si moju knihu prečíta, tým väčší dopad bude mať. Keď som začal písať, ani som len nesníval, že ma budú čítať po celom svete. Takže dnes je to pre mňa veľmi pozitívne, zvlášť preto, lebo som vždy chcel, aby moje písanie zmenilo svet. A ak by moje knihy nikto nečítal, nezmenil by som nič.“
Preklady podľa neho predstavujú dôležitý most medzi kultúrami. „Je to pre mňa veľké zadosťučinenie, pretože preklad je dobrodružstvo. Prekladáte z jedného jazyka do druhého, z jednej kultúry do druhej, sú to nové hlasy a myšlienky, ktoré preniknú do inej kultúry. A tieto dve kultúry následne akoby splynuli. A to ľudstvo potrebuje. Pretože keď porozumiete iným kultúram, je menšia šanca, že ich znenávidíte a budete sa ich báť. Bojíte sa toho, čomu nerozumiete. Preto sú preložené knihy mostami medzi kultúrami. A prekladatelia sú staviteľmi týchto mostov. Je to podľa mňa jedna z najdôležitejších profesií na svete.“
Islandčina je podľa autora náročný jazyk pre cudzincov, no záujem oň rastie. „Pre mňa islandčina, samozrejme, nie je zložitá, keďže som rodený Islanďan, ale viem, že tí, čo sa ju snažia naučiť, ju vnímajú ako veľmi zložitý jazyk. Našťastie sa zväčšujú skupinky ľudí, ktorí sa ju chcú učiť, a vždy ma poteší, ak sa ľudia na Slovensku alebo povedzme v Taliansku chcú naučiť po islandsky, pretože je očividné, že vždy sa bude viac hovoriť po nemecky, francúzsky alebo anglicky. Naučiť sa islandčinu človeka limituje v tom, kde ju môže použiť. Takže vstupuje akoby do tajného spolku.“
