Fico a Korčok: Opozičné taktiky na úkor morálky voličov
Robert Fico, líder strany Smer, sa ukazuje ako majster v presne cielenej politickej komunikácii, obzvlášť pokiaľ ide o získavanie podpory svojich voličov. V jeho nedávnej facebookovej relácii venoval pozornosť Ivanovi Korčokovi, podpredsedovi Progresívneho Slovenska, a jeho údajnej netransparentnosti v podnikaní. Avšak, tento krok nie je len osobným útokom, ale premyslenou stratégiou, ako oslabiť príťažlivosť Progresívneho Slovenska (PS) medzi voličmi, ktorí vyžadujú etické správanie od svojich politikov.
Fico, ktorý sa opiera o živočíšny odpor voličov PS voči akémukoľvek náznaku nedostatku morálneho úsudku, sa vie presne trafiť do citlivých bodov v psychológii progresívneho voliča. Jeho obvinenia voči Korčokovi o neplatí v odvodoch a daniach, keďže si peniaze posielal do firmy svojej manželky, sú niečím, čo voličov PS zasiahne. Tieto obvinenia si Fico prevezme s vedomím, že voliči tejto strany budú reagovať na jeho vyjadrenia s veľkou obavami a kritikou voči svojim reprezentantom.
Fico je si vedomý, že čím viac zasahuje do morálneho zázemia svojich politických protivníkov, tým viac zvyšuje tlak na nich a ich podporovateľov. Hoci mnoho voličov môže považovať jeho prístup za neetický, pre Fica je to efektívny spôsob, ako upozorniť na nedostatky PS, ktoré ich voliči zvyčajne vidia ako neodpustiteľné. Skrátka, Fico sa postaví ako obranca morálnych hodnôt, pričom sám dokazuje, že politické nanajvýš zložitosti sú pre neho iba ďalším nástrojom.
Takéto taktiky vo Ficoch teoreticky môžu pomôcť mobilizovať voličov Smeru, avšak to, čo je pre neho najcennejšie, je fakt, že dokáže akumulovať všeobecnú nespokojnosť voličov PS voči svojim vlastným zástupcom. Tento mechanizmus vnucovania morálnych povinností svojich rivalov Fico zavádza do politického diskurzu, pričom ho využíva na zásah hlboko pod povrch voličskej psychológie.
V takto prekrútenej politickej aréne sa Fico stáva akýmsi exponentom paradoxu: vie, že čím viac histriónsky vystúpi proti oponentom, tým menej sa pozornosť sústredí na jeho vlastné právne a etické prehrešky. V skutočnosti mu môže aj pomôcť to, že jeho kritika síce zasahuje progresívnych voličov, ale zároveň koketuje s otázkami morálky vo verejnej politike.
Je teda zrejmé, že Fico presne mieri na progresívneho voliča cez Korčoka, a to nie len kvôli jeho presne zameraným útokom, ale aj vďaka schopnosti manipulovať s morálnymi normami, ktoré sú pre oponentov základné. Tento aspekt jeho kampane bude nepochybne zaujímavé sledovať, a to vo svetle nadchádzajúcich volieb, kde sa morálny diskurz stáva kľúčovým prvkom pre voľby a politickú identitu v rámci slovenskej politickej scény.
