Život na pomedzí: Kniha Kolotočárka a svet lunaparkov
Kniha „Kolotočárka“ od Jany Wernerovej, ktorá sa čoskoro dostane do rúk čitateľov, je osobitým pohľadom na komunitu, ktorá v očiach väčšinovej spoločnosti zostáva vo veľkej miere nepochopená. Wernerová, nielen talentovaná režisérka a herečka, ale aj umelecká riaditeľka košického Divadla na Peróne, sa vo svojej prvej prozaickej práci vracia do svojho detstva stráveného v kolotočiarstva. Po desaťročnej práci na tejto knihe odkrýva podrobnosti o absurdnom a zložitom svete lunaparkov, ktorého sa sama stala súčasťou.
Osobná výpoveď o slobode a identite
„Kolotočárka“ nie je len o nostalgii za detstvom, ale aj o silných emóciách, mantrách rodinnej identity a hľadaní vlastného miesta vo svete. V rozhovore autorka zmieňuje, že jej dielo je výsledkom dlhého vnútorného zápasu, v ktorom sa snažila vyrovnať so svojím hnevom na predkov. V textoch sa púšťa do reflexie vlastného miesta medzi dvoma svetmi: „V škole som nebola dostatočne normálna, lebo som bola kolotočárka, pre svet ‘světských’ som zas nikdy nebola dosť ich,“ hovorí Wernerová. Tento rozpor medzi dvoma kultúrami ju sprevádzal celý život.
Tajomstvá a predsudky komunity
Podľa nej, názov „Kolotočárka“ je prenikavým pohľadom na to, akým spôsobom väčšinová spoločnosť vidí túto komunitu. Hoci je slovník kolotočiarov, či už v češtine alebo v slovenčine, známy a žije si svojím životom, autorčina kniha sa snaží ukázať, ako sú tieto jazyky pre ich členov formou komunikácie, ktorá im umožňuje prežiť v nehostinnom prostredí. Wernerová dodáva, že aj keď je dnes vzdialená od tejto komunity, vďaka svojim koreňom má stále pocit hrdosti na to, že je „světská“.
Práca na knihe a vnútorné procesy
Napísanie „Kolotočkárky“ nebolo rýchlym úspechom. Vznik knihy trval dlhých desať rokov a autorka sa dočkala podpory od svojich kolegov. Od okamžiku, keď sa rozhodla pustiť do písania, čelila vlastným predsudkom a pocitom nedostatku talentu. Tieto pocity sa stali základom pre terapeutický proces, ktorý ju doviedol k sebareflexii a k uvedomeniu si vlastníctva svojho príbehu. Ako hovorí, „Písaním som sa vyrovnávala s frustráciou a hnevom, pričom som prešla k odpusteniu.“
Kritika stereotypov a pohľady na svet
V knihe Wernerová zachytáva aj to, ako je kultúrny pohľad na kolotočárov prevádzkovaný na základe stereotypov a predsudkov. „Povedať kolotočári je podobné, ako keď sa hercom nadáva do komediantov,“ poznamenáva, čím podčiarkuje degradujúci postoj spoločnosti voči ľuďom z tohto prostredia. V jej písaní tak prevláda snaha porozumieť a ukázať komplexnosť a krásu ich života, aj keď sa k ním spoločnosť správne nezachováva.
Osobný príbeh v rámci väčšej plochy
„Kolotočárka“ je nielen autobiografická výpoveď, ale aj dôležitý krok v smere k prijatiu a akceptácii inakosti. Prostredníctvom jej textu môžeme preniknúť do života, ktorý je pre mnohých neznámy a je potrebné si ho vážiť, pričom treba čeliť aj predsudkom, s ktorými sa táto komunita vyrovnáva. Kniha sa stáva zrkadlom, ktoré ukazuje, aká je skutočná hodnota porozumenia a akceptácie, a to nielen vo svete kolotočov, ale aj v širšej spoločnosti.
