Pekárenská turistika: Oslavy a realita
Pri pohľade na videá a fotografie z vládnych osláv prvého mája sa nemôžem ubrániť pocitu znechutenia. Nie, nie je to oslava práce, ako by sa mohlo zdať. Skôr ide o rýchlo zinscenovaný prejav, ktorý kombinuje prvky komunistickej tradície a moderného nacionalizmu. Kde je oslava usilovnej práce a obetavosti jednotlivca? Mám pocit, že všetko to, čo vidím, sú len hlučné a opité oslavy kolektívnej závislosti, skryté za maskou patriotizmu.
Najviac ma zarmucuje pohľad na starších ľudí, ktorých autobusy privážajú ako továrenský inventár na tieto udalosti. Títo jedinci, mnohí z nich žijúci na pokraji chudoby, sa stali akýmsi pozadím pre politické predstavenia. Je to skutočne hlboká urážka ich dôvery a životných podmienok. Na oplátku za účasť dostávajú len teplý párky a plastové misky s gulášom.
Premiér, podobne ako predajca nekvalitného tovaru, na ktorého by sme mali chrániť našich rodičov a starých rodičov, predáva premyslené ilúzie. Jeho slová sľubujú bezpečnosť, akoby zázraky mohol poskytnúť za rozumné ceny. Zatiaľ čo z vreciek našich starších vyťahuje posledné zvyšky dôstojnosti, šepká im, že nepriatelia sú vonku – za hranicami, v Bruseli a vo vysielaní opozície, ale nikdy priamo pred ich taniermi s gulášom.
Je pre mňa zdrcujúce sledovať, ako sa skutočné ideály pracovnej morálky pretavujú do prázdnych fráz a divadelných predstavení. Takto prebieha cynické využívanie tradícií, ktoré nakoniec vedie k deformácii toho, čo práca v skutočnosti predstavuje. Práca je tichá, povedomá, často namáhavá a plná bezmenných hrdinov, ktorí žijú v pozadí, zatiaľ čo sa na verejnosti oslavujú neadekvátne a prázdne akcie.
Čo bude so spoločnosťou, ktorá sa zmocňuje takýchto ilúzií a predstavení? Ako občania sme povinní sa pýtať: Kde sme sa dostali? A prečo je takáto demonštrácia moci na Slovensku skutočne dramatická a frustrujúca? Odpoveď hľadám medzi tými, ktorí sa namiesto radosti z oslavy skôr cítia ako obyčajní komparzisti v špinavých montérkach a rušivom dymu guláša.
