Zuzana Marešová, posledná z Wintonových detí, zomrela vo veku 94 rokov
Zuzana Marešová, posledná žijúca predstaviteľka tzv. Wintonových detí v Česku, zomrela. Táto tragická správa zobrazila nielen individuálny príbeh, ale aj široký kontext záchrany 669 prevažne židovských detí, ktoré na začiatku druhej svetovej vojny odcestovali z Prahy do Londýna vďaka britskému humanitárovi siru Nicholasovi Wintonovi.
Súčasťou toho, čo sa stalo pred vyše 80 rokmi, bol aj Zuzanin rodinný príbeh. Jej otec, Maximilián Spitzer, bol československý Žid, zatiaľ čo jej matka, Pavla, pochádzala z Viedne a bola kresťankou. V lete roku 1939, keď prebiehali prvé mokré vlaky z Prahy do Británie, vycestoval jej otec do Anglicka za účelom založenia pobočky svojej firmy. Zuzana s jej dvoma sestrami, Lily a Ditou, sa dostali na tento vlak vďaka Wintonovi a opustili domov, kde ich matka žila s obavami a bolestivou neistotou, čo ich čaká v neznámom svete.
Žiaľ, počas vojny mnoho rodín detí zahynulo, avšak Zuzanin presun do Anglicka znamenal nový život, hoci bez jej rodičov. Na základe dokumentov a informácií, ktoré sa podarilo získať až po páde komunizmu v Československu v roku 1990, sa Zuzana dozvedela o svojej minulosti a o tom, že patrila medzi Wintonove deti.
Wintonová akcia bola pozoruhodná aj svojou štruktúrou; prvý vlak odišiel v máji 1939 a posledný v septembri toho istého roku, už počas vypuknutia vojny. Samotný Nicholas Winton, ktorý zomrel v roku 2015 vo veku 106 rokov, sa stal symbolom humanity, jeho činnosť bola zaznamenaná aj v médiách, čo napomohlo priblížiť História tejto záchrany širším masám až v dobe, keď sa sám stretol so svojimi zachránenými deťmi.
Zuzana Marešová sa počas svojho života aktivne podieľala na projekte Paměť národa, kde zdieľala svoje skúsenosti a bolesť z odlúčenia. Pomáhala organizovať akcie na pamiatku Wintonových detí a podporovala myšlienku humanity, tolerance a vzájomnej pomoci. „Mala som veľké šťastie. Boli deti, ktoré sa po vojne vracali z Anglicka a už nikoho tu nemali,“ uviedla vo svojich vyjadreniach.
Jej príbeh je pripomienkou tragédie doby, ktorú zažili milióny rodín okolo sveta. V nadväznosti na jej osobné zamyslenie: „Aby boli ľudia na seba strašne hodní a pomáhali si navzájom, aj taký úsmev pomôže,“ sa dnes stáva silným odkazom pre súčasné generácie.
