Osud Magdy Rúfusovej: S rukami od cukru
Rúfusová Magda, nesmierne významná postava slovenskej kultúry, sa stala neoddeliteľnou súčasťou básnického sveta Milana Rúfusa. Keď sa v Nový rok objavil telefonát, oznámil mi tragickú správu – Magda odišla. V mysli mi prebehli spomienky na prvé stretnutie s ňou, na jej krehkú, ale zároveň pozitívnu energiu, ktorá nás všetkých obklopovala. Práve ona bola tou, kto sa musel usmievať nielen pre seba, ale aj pre svoju jedinú dcéru Zuzanku, ktorá sa stala stretnutím radosti a bolesti v jej živote.
Spomienky ma viedli do domu v Palisádach, miesta, kde kedysi žili traja. Magda mi s nostalgiou ukázala miestnosti, ktoré zaplňovali ich spoločné vízie. Časom sa dom stal prázdnym; ostali len jej a Milanove spomienky. Tyto zašlé obrázky a pocity boli poznačené prázdnotou, ktorú žila dlhé roky. Jej vyjadrenie „Choďte ešte, kedysi sme mali plný dom, všetkých poznáme z učebníc” ukazuje, ako veľmi sa svet okolo nej zmenil a aká osamelosť ju zachvátila.
Postihnutie Zuzanky, ktorej život vyžadoval bezpodmienečnú oddanosť a lásku, bolo pre Magdu nevyhnutným osudom, ktorý prijala s čistou dušou. V tejto situácii sa stala etickým základom ich manželstva, rovnako ako v poetickej sfére, kde Milan Rúfus nachádzal inšpiráciu. Magda bola tmelom, ktorý ho udržiaval na zemi, a bez jej podpornej prítomnosti by jeho dielo nemohlo byť nikdy také hlboké.
Keď som sa s ňou rozprávala, cítila som, ako život a jeho ťažkosti sú len súčasťou oveľa väčšieho celku. Spoločne sme nazreli do Zuzankinej izby, plnej obrazov a fotografií. Jej hrdosť a silná vôľa, zhmotnená v každodennom boji, sa stali implicitným posolstvom, akoby život sám bol modlitbou.
Tejto symbolike rozlúčky sa karol zúčastnil ako kňaz, prišiel jej udelit posledné pomazanie a žiadny slávnostný ceremoniál nemohol tlmiť bezradnosť prítomných v momente, keď Magda sklonila svoju hlavu a súhlasila s rozlúčkou. „Prídem, akoby nie,” pomyslela som si, a všetko sa odrazu zdalo byť zahalené vo vôni vanilky a cukru, zmesou smútenia a nadšenia, ktorú sme vytvorili vo svete Rúfusových veršov.
Jej odchod posunul hranice ľudskosti, odkryli sa tajomstvá kultúrneho dedičstva, ktoré za ňou zostalo. Magda Rúfusová nie je len minulosť; ona žije v každom verši a nádeji, ktorú zanechala za sebou. Keď sa svet zmení, a vyvstanú nové výzvy, meno Rúfusová zostane nezabudnuteľné ako symbol lásky, odhodlania a nezlomnosti duše.
Zdroj: www.sme.sk/komentare/c/s-rukami-od-cukru-o-magde-rufusovej-pise-mariana-cengel-solcanska
